Stredisko Evanjelickej Diakonie

Dom na polceste

Úvod Sociálna práca Je tu pre mladých mužov,  ktorí aj v životnej kríze  chcú kráčať ďalej. Realizuje komplexné  stavebné riešenia  aj pre Vás. Produkuje potraviny  pre  vlastnú  potrebu.

    © 2014 SED -  Stredisko evanjelickej diakonie  Dom na polceste 

Dom na polceste Stavebná činnosť Farma
Dom na polceste História Koncepcia Plány Spolupráca Na stiahnutie 2% z dane Projekty Verejné obstarávania Média
Úvod Dom na polceste Sociálna práca Stavebná činnosť Farma Chcem pomôcť Kontakty

Dom na polceste / Média /Tlačové správy / Hrdinovia Enciánu

Tatranský okrášľovací spolok uverjnil na svojom blogu zaujímavý článok.


Tatranská legenda ožíva, part 2: Hrdinovia Enciánu

 Možno ma po tomto článku obviníte, že som farizej. Priživujem sa na nešťastí druhých a robím si na nich svoje dobré PR. Nech! Je mi to jedno. Chcem Vám predstaviť hrdinov Enciánu. Ľudí, ktorí drú ako stroje za nič len preto, aby pracovali na sebe a posunuli sa ďalej. Vyplávali....

Chcem Vám predstaviť hrdinov Enciánu. Ľudí, ktorí drú ako stroje za nič len preto, aby pracovali na sebe a posunuli sa ďalej. Vyplávali....

Pomoc iným nás vraj oslobodzuje a prináša nám trvalé šťastie. Som rád, že som našiel a mohol som spoznať mojich hrdinov Enciánu.

Môžete si hovoriť, čo chcete, no myslím si, že tí ľudia si zaslúžia, aby sa o nich nie len hovorilo ale aj kričalo! Oni to z rôznych príčin robiť nechcú. Hanbia sa. Stránia, možno boja, tak to dnes za nich urobím ja.  Zaslúžia si to!

Pamätám sa, s čím sme sa stretli, keď prvý raz vyšli hore chlapci. Budem ich volať chlapci ako som to zvykol hore na Enciáne, aj keď sa medzi nimi našlo aj dosť báb.

Predovšetkým nikto neveril, že za mesiac stihneme vypratať toľko bordelu a opraviť 15 rokov opustený priestor.

Na chlapcov sa niektorí dívali s nadhľadom. Chlapcov prenasledovala ich vlastná minulosť alkoholikov a sociek, či predsudky, ktoré máme o ľuďoch bez domova (niektorí klienti inštitútu Krista veľkňaza) alebo ich povesť absolútne nezručných a pre praktický život nepoužiteľných ľudí (bývalí odchovanci z detských domov z Domu na Polceste).

Mnohí si ťukali po hlave, keď som im hovoril s kým ideme opravovať Encián.

Hovorili mi:nestihneš:

- Zober si firmu. S nimi si vyrobíš iba viac trápenia a nič ;

- Nič nezrobia. Zničíš si nervy, minieš veľa peňazí a nakoniec aj tak zavoláš firmu.

- Sú povaľači. Boli nimi a nikdy ich nezmeníš.

Som veľmi tvrdohlavý človek a keď si raz niečo zaumienim idem si za tým, niekedy až veľmi bezohľadne. Preto som ich rečiam neveril a keď mám pravdu povedať, ani som ich nepočúval. To staré nosičské bezhraničné ignorantstvo sa mi opäť raz osvedčilo. Priznávam, mal som obavy, ale mal som „gule" ísť do toho s nimi. Aj keď som nemal ani len predstavu do čoho sa púšťam. Prišli.

Verím. Že je našou povinnosťou pomáhať ľuďom, ktorí si to zaslúžia. Nedávam na ulici bezdomovcom, lebo podľa mňa by mali niečo robiť. Nekupujem si Nota Benne, aj keď chlapík na hlavnej stanici, ktorý ho tam predáva už viac ako 5 rokov je super a páči sa mi rovnako ako ten malý, čo skáče okolo áut na „Račku". Na to mám ale kamošov, ktorí to za mňa zatiahnu.

Do Inštitútu Krista veľkňaza prichádzajú ľudia dobrovoľne, aby im niekto pomohol. Podal im ruku a vytiahol ich zo dna na vzduch. Chlapcov nikto nenúti, aby tam šli.

Do Domu na polceste prichádzajú deti z Detských domovov, ktoré sú totálne nepoužiteľné pre praktický život. Opäť ich k tomu nikto nenúti. Sú plnoletí a život majú vo vlastných rukách, aj keď sú to stále len deti. Majú sa stať strojcami svojho šťastia. Chcú prežiť ale nevedia žiť, keďže bublina splasla. Prosia, aby sme ich to naučili. Nie slovom. Srdcom.

Obe skupiny ľudí sú volajúci o pomoc a my sme povinní im ju ponúknuť. Musíme vypočuť hlas volajúci na púšti a podať mu pomocnú vodu. Hladnému nedaj rybu, ale nauč ho chytať ryby, povedal rybár.

Nečakali, aby za nich niekto niečo vyriešil. Prišli, ukázali, že chcú a od nás očakávajú už len nezištnú obetavú pomoc.

Chlapci robia takmer 12 hodín denne, 6 dní v týždni.

Z Enciánu vypratali cca 3,5 až 5 ton odpadu. Keď sa dostali k holým stenám prišlo na rad sekanie nových rozvodov, oprava strechy, zatečených omietok, schodov, stropov, výmena rozbitých okien. Nakoniec na rad prišlo maľovanie stien, brúsenie kovových konštrukcií a ich natieranie. Píše sa to veľmi jednoducho, ale bola a je to naozaj veľká kopa roboty.

Stále nie sme na konci. A keď teraz poviete, že som farizej alebo sebec, lebo im chcem pomôcť aby som dosiahol konečné šťastie a blaženosť, či aby som sa ľuďom zapáčil a mal super PR,  je mi to totálne jedno.

Poďakovanie? Patrí chlapcom! :D

Patrik Kolesár

foto: Majo Galajda


...

Správa bola vydaná na blogu SME Tatranským okrášľovacím spolkom  -Júl 2013

Pôvodný článok si môžete prečítať TU.