Stredisko Evanjelickej Diakonie

Dom na polceste

Úvod Sociálna práca Je tu pre mladých mužov,  ktorí aj v životnej kríze  chcú kráčať ďalej. Realizuje komplexné  stavebné riešenia  aj pre Vás. Produkuje potraviny  pre  vlastnú  potrebu.

    © 2014 SED -  Stredisko evanjelickej diakonie  Dom na polceste 

Dom na polceste Stavebná činnosť Farma
Dom na polceste História Koncepcia Plány Spolupráca Na stiahnutie 2% z dane Projekty Verejné obstarávania Média
Úvod Dom na polceste Sociálna práca Stavebná činnosť Farma Chcem pomôcť Kontakty

Dom na polceste / Média /Tlačové správy / Marek, Peťo a Števo chcú vlastný byt

Článok o našich klientoch, pre ktorých chce Rasťo Horváth vyhrať byt v tanečnej súťaži Bailando

Marek, Peťo a Števo chcú vlastný byt

Nosnou myšlienkou tanečnej súťaže Bailando je splnenie sna. Verejnosti už známy Rasťo Horváth, ktorý tancuje s partnerkou Zlaticou Puškárovou, býval pred súťažou v ubytovni pre odchovancov detských domovov vo Veľkom Slavkove. Jeho snom bolo vytancovať pre svojich troch kamarátov byt v Poprade.

 

Príbeh 1 - Peťo: Otca mi zabili, ani som ho nepoznal

Peter Kotliar pochádza z Lipian. Má 20 rokov. Ako dvojročný sa ocitol v detskom domove v Michalovciach. Skočil tam 9 rokov povinnej školskej dochádzky. V Prakovciach sa vyučil za sanitára. Od marca 2005 je ubytovaný v Evanjelickom mládežníckom centre Ichthys vo Veľkom Slavkove, ktoré zastrešuje odchovancov detských domovov.„Bol som s priateľkou Natáliou na posedení. Mal som narodeniny, keď prišiel Rasťo Horváth a povedal mi o Bailande, že nám trom chalanom chce splniť sen - mať vlastný byt. To, či sa mu to splní, vie iba Boh. Ale držíme mu všetci traja palce. Rasťo sa teraz zmenil k lepšiemu. Verím tomu, že mu sláva nestúpne do hlavy," hovorí.

Peťo si svoju momentálnu situáciu pochvaľuje. Mal by začať pracovať ako pomocný murár. Začal si aj šetriť nejaké peniaze, aby sa mohol postaviť na vlastné nohy. Jeho život nebol vôbec ľahký. „Najťažšie bolo, keď som sa dopočul, že mi zabili otca, ktorého som ani nepoznal. Moju mamu nepovažujem vôbec za svoju. Je mi cudzia. Mám ďalších jedenástich súrodencov, ale len s dvoma som v kontakte. Jediná moja opora sú manželia Gurkovci, majitelia útulku, kde bývam. Ľudia v Veľkom Slavkove nás domovákov berú v pohode," povedal Peťo. Jeho momentálne najväčším snom je, aby sa jeho priateľka uzdravila. Peťo chce pracovať, neskôr mať byt, pretože ubytovanie vo Veľkom Slavkove je len dočasné. Obdivuje manželov Gurkovcov, ktorí pomáhajú ľuďom v núdzi a raz to chce robiť aj on. „Chcem byť užitočný. V budúcnosti si určite plánujem založiť s Natáliou rodinu, mať deti a žiť normálne. Určite sa nebudem hanbiť povedať svojim deťom, že som z detského domova, za to ja nemôžem. Nedostal som sa tam vlastným pričinením," dodal.

 

Príbeh 2 - Števo: Na ulicu som sa dostal kvôli mame

Štefan Drugda má 25 rokov, pochádza z Matejoviec. Do Veľkého Slavkova sa dostal pred štyrmi rokmi. „Bolo to nedávno, mal som 21 rokov, keď som sa pričinením mojej mamy dostal na ulicu. Je to veľmi osobné, nemôžem si na to ani spomínať, vynárajú sa mi zlé spomienky," hovorí Štefan. Do útulku sa dostal, ako sám hovorí, cez slovo. Slovo dalo slovo a riaditeľ útulku Stano Gurka mu pomohol. Števo končí strednú školu so zameraním technika administratívy v Poprade. Popritom stíha aj pracovať. Najväčšiu zmenu v živote zaznamenal vtedy, keď sa dostal na konferenciu kresťanov. „Môžem byť rád, že som tam, kde som. Boh sa ma dotkol. Odvtedy som nabral múdrosť ako vo vzťahu k partnerke, tak vo vzťahu k ľuďom v okolí. V minulosti som bol arogantný a panovačný človek. Človek je tvor omylný. Ja som bral človeka ako tvora dokonalého a dokonalý je len Ježiš," vyznáva sa Števo.

V budúcnosti chce Števo rásť vyššie. Rozmýšľa aj o tom, že by šiel študovať za evanjelického farára. Najväčšiu oporu má v manželoch Gurkovcoch. Najšťastnejší je vtedy, keď mu Eva Gurková dá bozk a Stano Gurka mu podá ruku a povie, že je na neho pyšný. „Môžem byť rád, že som ich spoznal. Stretol som Boha a neklesol k drogám, alkoholu a nedostal sa do basy," uzatvára rozprávanie Štefan.

 

Príbeh 3 - Marek: Chcem si vziať z domova postihnutého brata

Marek Hropko má 20 rokov. Vyrastal v detskom domove v Michalovciach. Do útulku prišiel minulý rok cez letné prázdniny. Teraz robí zlievača, ale učil sa za kuchára.

„Mojím najväčším snom je, aby som si mohol vziať z detského domova v Spišskom Štiavniku môjho postihnutého brata. Každý domovák to má v sebe, ten pocit, že k nikomu nepatrí. Keď som bol malý, deti to brali normálne, ale niektorí na mňa ukazovali prstom, no zvykol som si. Stretávam sa s mojou mamou. Býva v Poprade. Keď som bol dieťa, mala priateľa - pijana. Pamätám si, že raz po mňa a brata prišla sociálna pracovníčka a rozdelila nás oboch do detských domovov. S mamou som sa skontaktoval len pred dvoma rokmi. Je to s ňou ťažké. Hovorí to, čo by nemala. Je hriešna," rozhovoril sa Marek. Odmalička rád kreslil, vyhrával súťaže. Dnes sa už venuje niečomu úplne inému. Ako hovorí, s prácou je to dnes ťažké, niektorí z útulku ju majú, iní nie. V práci ho berú kolegovia normálne. Marek nepociťuje žiadne výhody, ani problémy. To, že Rasťo mu chce vytancovať byt, prijal pozitívne. „Keby mu to vyšlo v Bailande, pozval by som ho na obed. Pravidelne ho chodíme povzbudzovať do Bratislavy, dúfam, že sa mu to podarí," dodal Marek. Marek sa na život vo Veľkom Slavkove nesťažuje. Bol by však rád, keby mal vlastný byt a žil konečne bez strachu. Verí, že život raz bude mať pre neho zmysel.

 

Ubytovňu pre odchovancov detských domovov vo Veľkom Slavkove spravujú manželia Gurkovci. Útulok je len pre chlapcov. Kapacita je obmedzená. V súčasnosti je v centre ubytovaných 27 chlapcov, viac ich Rómov ako Nerómov. Chlapci, ktorí nepracujú, dostávajú sociálne dávky. Ubytovanie ich stojí 1 300 korún, dostávajú jedno teplé jedlo denne. Klienti útulku sa zúčastňujú pracovných terapií, aby si vytvorili pracovný návyk. Robia brigádnicke práce. Čistia tehly, zvážajú drevo. Útulok patrí pod evanjelickú diakoniu, peniaze, ktoré štát nedáva, si musí útulok zháňať cez rôzne granty, zo zahraničia alebo od darcov. V útulku pracuje sociálny pracovník, pedagogicko-psychologický pracovník a vedúci pracovnej terapie. Maximálna dĺžka pobytu v útulku pre chlapcov je štyri roky, potom už každý jeden musí ísť vlastnou cestou.

 

Sprava bola vydaná denníkom Korzár  - 15.5.2007

Pôvodný článok si môžete prečítať TU.