Stredisko Evanjelickej Diakonie

Dom na polceste

Úvod Sociálna práca Je tu pre mladých mužov,  ktorí aj v životnej kríze  chcú kráčať ďalej. Realizuje komplexné  stavebné riešenia  aj pre Vás. Produkuje potraviny  pre  vlastnú  potrebu.

    © 2014 SED -  Stredisko evanjelickej diakonie  Dom na polceste 

Dom na polceste Stavebná činnosť Farma
Dom na polceste História Koncepcia Plány Spolupráca Na stiahnutie 2% z dane Projekty Verejné obstarávania Média
Úvod Dom na polceste Sociálna práca Stavebná činnosť Farma Chcem pomôcť Kontakty

Dom na polceste / Média /Tlačové správy / Stratili domov, našli vieru a lásku

Článok o sociálnej práci rodiny Gurkovcov

Stratili domov, našli vieru a lásku

Stanislav Gurka

Predvianočný ošiaľ už vládne nielen obchodných domoch, ale aj na uliciach a dokonca v rodinách. V EPST sme sa však na predvianočný čas rozhodli pozrieť trochu inak. Advent totiž symbolizuje nádej. Nadej aj pre ľudí, akými sú bezdomovci, väzni, či chorí. Prinášame reportáž zo života jednej zaujímavej rodiny. Manželia Gurkovci z Veľkého Slavkova žijú v jednom dome s desiatimi bezdomovcami.

 

http://cesta.comyr.com/wpimages/wpf50d1211_05_06.jpg

 

Keď sme v redakcii pred dlhým časom rozmýšľali o advente a predvianočnom období, rozhodli sme sa obohatiť predposledné tohtoročné číslo Evanjelického posla spod Tatier zaujímavou témou: advent a jeho nádej pre bezdomovcov a opustených ľudí. To sme ešte netušili, že vo Veľkom Slavkove pri Poprade nájdeme v jednom dome opustených bezdomovcov desať. No nie hocijakých. Žijú si tu ako jedna veľká rodina a atmosféru skutočnej rodiny majú denne okolo seba. V spomínanom dome totiž spolu s nimi žijú manželia Evka a Stano Gurkovci so svojimi štyrmi deťmi.

 

http://cesta.comyr.com/wpimages/wp945c8914_05_06.jpg Dom vo Veľkom Slavkove, v ktorom sa manželia Gurkovci rozhodli prichýliť ľudí bez vlastného domova, slúžil pôvodne ako nemecká evanjelická škola. Po druhej svetovej vojne v ňom sídlil obecný úrad a po reštitúcii sa budova opäť stala majetkom cirkvi. "Miestny cirkevný zbor dom prenajal Spoločenstvu evanjelickej mládeže. Mal slúžiť ako ubytovňa pre ľudí z celého Slovenska, ktorí do Veľkého Slavkova prichádzali ako brigádnici počas výstavby Mládežníckeho centra. V roku 1999 som sa sem prisťahoval s celou rodinou, aby som na stavbe zastupoval Michala Findru. Tri roky som mal dozor nad týmito prácami. Už vtedy za nami chodili mladí ľudia, pomáhali nám a my sme im postupne začali hovoriť o Evanjeliu. Tak vzniklo v dedine mládežníckeho spoločenstvo." začal svoje rozprávanie Stanislav Gurka. „Išlo o ťažkú prácu, keďže v obci je veľmi nízke náboženské povedomie ako pozostatok z čias komunizmu. Jedného dňa za Gurkovcami prišli tri mladé dievčaťa. "Plakali a prosili nás, či by nemohli u nás istý čas bývať. Jednu z nich rodičia vyhodili z domu, druhá bola obeťou týrania zo strany vlastného otca. Zobrali sme ich teda k sebe. Neskôr pribudol aj jeden chlapec z dediny, ktorý žil s mamou a nevlastným otcom. Ten jeho mamu bil a mladý chlapec sa kvôli tomu túlal po uliciach. Začal bývať v našej ubytovni," spomína Stano Gurka.

                                                                                                                http://cesta.comyr.com/wpimages/wp6f819523_05_06.jpg Prosieb o pomoc pribúdalo... ľudia sa veľmi rýchlo dozvedeli, že manželia Gurkovci pomáhajú ľuďom v sociálnej núdzi a začali za nimi prichádzať viacerí opustení mládežníci. Išlo aj o dievčatá a chlapcov, ktorí po dovŕšení veku dospelosti opustili detský domov a nemali kam ísť. Dnes žije v dome u Gurkovcov až desať bezdomovcov či obetí domáceho násilia. Mnohých našich čitateľov informácia o takomto spolužití iste prekvapí. Rodina so štyrmi deťmi a desať bezdomovcov v jednom dome... „

Pochopili sme, že máme od Boha dostatok sily na to, aby sme týmto ľuďom pomáhali. Dokážeme odhadnúť, čo potrebujú. aj keď nie sme psychológovia. Aj naše manželstvo je požehnané. Nemusíme tak často riešiť vlastne problémy a môžeme sa venovať druhým." dozvedeli sme sa od "hlavy rodiny". Bezdomovci si však útočisko, ktoré u Gurkovcov našli, musia istým spôsobom "zaslúžiť'. Všetci muži (v súčasnosti v domove nie je ani jedna žena - pozn. red.), ktorí sú psychicky a fyzicky zdraví, musia pracovať. Aj v tomto sa však majú na koho obrátiť. Pokiaľ do domova prídu bez práce, Stano a Evka im ju pomáhajú nájsť prácu, odvezú ich na pohovor. Muži, ktorí sú nejakým spôsobom postihnutí, zasa pracujú na stavbe centra mládeže vo Veľkom Slavkove, alebo sa starajú o dom, v ktorom žijú.

http://cesta.comyr.com/wpimages/wp93d37b6a_05_06.jpgFinancovať chod takéhoto domova však nie je jednoduché. „Žiadame o rôzne granty. Okrem toho organizujeme pre týchto ľudí aj rôzne zbierky. Niekoľko jednotlivcov nám pravidelne posiela na účet peniaze. No a v neposlednom rade, každý pracujúci obyvateľ tohto domu finančné prispieva zo svojej výplaty. Od septembra máme aj ďalšiu pomocnú ruku. Začala u nás totiž pracovať mladá evanjelická kvalifikovaná sociálna pracovníčka Katarína Chmurčiaková." Na nedostatok pomoci sa však nesťažujeme. Tešíme sa i záujmu našich biskupov. Na našu činnosť v značnej miere prispieva Švédska evanjelická misia ako aj Ekumenická rada cirkvi na Slovensku," dozvedeli sme sa od Evky a Stana.

 

http://cesta.comyr.com/wpimages/wpe4e061cb_05_06.jpgJežiš ťa miluje.

Už pri vchode do budovy, kde Gurkovci žijú s desiatimi bezdomovcami, každého návštevníka upúta nápis Ježíš ťa miluje. Aký je teda duchovný život obyvateľov domu? Ľudia prichádzajú z rôznych rodín, väčšinou rozvedených. Mnoho z nich si dovtedy ešte k viere nenašlo cestu. „Myslime si, že u nás im najviac k nájdeniu cesty k Bohu pomáha spoločenstvo mládeže, ktoré sa v obci utvorilo. Stretávame sa každú sobotu a na tieto stretnutia pozývame aj chlapcov, ktorí u nás bývajú. Nikoho nenútime, kto chce, príde. Ja navštevujem aj rôzne konferencie a festivaly Spoločenstva evanjelickej mládeže, cestujem na biblické víkendovky po celom Slovensku. Pokiaľ majú obyvatelia nášho domu záujem, beriem ich tam so sebou," objasnil duchovný život v domove Stano Gurka. Sám hovorí, že nie je jeho cieľom, aby obyvatelia domova nasilu chodili na modlitebne stíšenia. Mnohí z nich ale prídu a pravé v týchto chvíľach nachádzajú vo svojom srdci Boha. Stano nám v rozhovore prezradil aj to, že pripravuje  zaujímavý projekt. Pri tej príležitosti zrealizoval malú bilanciu uplynulých štyroch rokov. Zistil, že dverami domova prešlo už 18 ľudí v sociálnej kríze. Deviati po pár rokoch domov opustili a siedmi z nich už dnes majú vlastne ubytovanie, prácu a našli si cestu k svojej rodine.

O plné žalúdky obyvateľov domova sa väčšinou stará Evka. V čase našej však domovom rozvoniaval vyprážaný karfiol, ktorý páni sebe i Gurkovcom - pripravili sami.

http://cesta.comyr.com/wpimages/wp694e9563_05_06.jpg               Trpezlivosť je darom Božím

Pani domu - Evka Gurková - je na pohľad krehká žena. Práca s opustenými ľuďmi ju skutočné napĺňa. Sama hovorí, že trpezlivosť a pokoj, ktorá je pre túto prácu nevyhnutná, je darom Božím. Nad našou otázkou, ako si dokáže poradiť s desiatimi chlapmi, sa iba pousmiala. "Predovšetkým trvám na tom, aby si v priestoroch, kde bývajú, udržiavali poriadok. Dokážem ich aj "sfúknuť'', ak treba, možno ešte viac, ako môj manžel," smeje sa Evka. "Spolubývajúcich" sa snaží naučiť' rešpektovať súkromie rodiny Gurkovcov.

Keď však za ňou pani prídu hoci aj o deviatej večer - trpezlivo počúva o ich problémoch, láskach a plánoch. Iste ju tešia aj slová niektorých obyvateľov domova: "Aj ja by som raz chcel mať také manželstvo, ako máte vy... "

 A čo ďalej?

Stano a Evka vnímajú prácu s bezdomovcami ako životne poslanie. Pozoruhodné je, že ich stále niečo ženie dopredu. Aj do budúcnosti majú veľké plány. „Radi by sme k domu pristavili ešte dve poschodia. Zvažujeme, že by sme tak vytvorili priestor aj pre ubytovanie dievčat, ktoré potrebujú pomoc. V pláne mame aj vytvorenie drobných výrobných prevádzok. Predpokladám, že ak sa nám to podarí obyvatelia nášho domu budú môcť pracovať v malej stolárskej, krajčírskej dielni a pekárni," dodal Stano Gurka.

wpcdbab9a0_05_06.jpgIgor Šimko Keby ma rodičia viedli k Bohu, bol by som iný

 „Bol som grázel, fajčil som a aj pil." Takto si na svoju minulosť' spomína Igor Šimko mladý muž, ktorý pred  niekoľkými rokmi prišiel o domov a útočisko mu poskytli práv vo Veľkom Slavkove. „Najskôr som pomáhal na stavbe, neskôr sa sem prisťahovali Gurkovci a pozvali ma na stretnutie mládeže. Viete, moja mama bývala s rómom a ten ju bil. Nevychádzali sme dobre a ja som sa nedokázal pozerať na to, ako jej ubližuje. Zbil som ho a potom mi mama oznámila, že už ďalej s nimi nemôžem bývať. Mal som vtedy 17 rokov," hovorí Igor so smútkom v očiach. Život v dome u Gurkovcov bol podľa jeho slov veľmi príjemný. „Spoznal som Boha. Evka a Stano ma k nemu priviedli. Neskôr som si dorobil školu. Domov som už ani nechodil, no oni mi dohovárali, že to tak nesmie byť. Veľmi to bolelo, no keď som začal žiť s Bohom, pochopil som, že musím k mame zájsť. Odvtedy sme v normálnom kontakte." Igor však v domove vo Veľkom Slavkove našiel oveľa viac ako iba strechu nad hlavou. Pravé tu sa totiž začal odvíjať príbeh jeho životnej lásky. Jeho terajšia manželka bola tiež opustená, bez domova. Dali sa "dokopy" ... a dnes sa tešia z dvojmesačného synčeka Noela a harmonického manželstva. Zároveň sú si obaja vedomí, že sa majú na koho obrátiť. Dom Gurkovcov je totiž ich druhým domovom a trávia tu veľa čašu aj napriek tomu, že už majú vlastne bývanie.

"Chcem dať svojmu synovi všetko, čo má mať. Hlavne lásku. Teším sa, pretože minulú nedeľu sme Noela pokrstili a na slávnosť prišla aj moja mama. Viem, že Noel bude iný, ako som bol ja. Veď keby mňa rodičia od maličká viedli k Bohu, bol by zo mňa lepší človek," uzavrel svoje rozprávanie Igor Šimko.

 

Správa bola vydaná v Evanjelickom Posli - 15.6.2004.

Pôvodný článok si môžete prečítať  TU.